Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Citáty o Jozefovi Tisovi vybraté zo spomienok ministra vnútra prvej Slovenskej republiky Alexandra Macha, ktoré napísal počas svojho 23-ročného pobytu vo väzení a po jeho prepustení v roku 1968. Spomienky A. Machovi odcudzila v roku 1978 XII. správa Zboru národnej bezpečnosti a pôvodným majiteľom sa do rúk dostali až v roku 2002. V roku 2008 vydala spracovanie rukopisu Matica slovenská pod názvom Z ďalekých ciest.

 

 

„Tiso nenavrhol štátnu samostatnosť, ani Sidor. Ich reči dali iba základ. Ale poslanci rozhodovali.“

 

„Rád mal argumenty, ktoré všetku vinu dávali Tukovi, lenže práve rok 1944 dal Tukovi za pravdu. To, čo Tuka chcel a radil robiť v prvých rokoch štátu, a prečo prišlo neraz medzi ním a Tisom k roztrpčeniu, to sa Tiso so svojím kruhom usiloval presadiť, keď už bolo neskoro, keď už „očista od nespoľahlivých, polovičatých, zapredaných“ nemala nijaký význam.“

 

„Pred vznikom Slovenskej republiky i za jej trvania boli Tisove skutky a postoje v lepšom svetle než moje, bol obľúbený. I keby ho odsúdili na smrť, predpokladalo sa, že dostane milosť.“

 

„Politická úvaha vylučovala, že by popravili Tisu, za ktorého intervenovali biskupi, predpokladal sa ohľad na Vatikán a na rozličné staré zásluhy: Beneš mohol hlavne Tisovi ďakovať, že Hlinkova ľudová strana, ktorá v otázke voľby prezidenta mala kľúčové postavenie, rozhodla v jeho prospech. Tiso bol až do marcových dní roku tridsiateho deviateho za česko-slovenský rámec, nepatril medzi takzvaných radikálov ako napríklad ja. A mnoho iných argumentov hovorilo za Tisu. Zdravý politický úsudok vravel: popraviť Tisu by znamenalo službu slovenskému štátu, bola by to nenapraviteľná politická a ešte viac psychologická chyba, akú si Benešova Praha nemôže dovoliť.“

 

 

O Tisovom „Nie“

 

„Bolo to okolo ôsmej, pred deviatou hodinou, 14. marca ráno. Dr. Martin Sokol, predseda snemu, ktorý patril medzi miernych, pýtal sa Tisu: A môžeme veriť Hitlerovi? Hovorili ste s ním, pozerali ste sa mu do očú, veď koľko ráz už Hitler nesplnil slovo. Tiso odpovedal: „Nejde tu o to, či verím Hitlerovi. Ja verím v Boha a vlastným očiam, veď vidíme, čo sa deje okolo nás. Vieme, že Maďari už dvadsať rokov získavali si, a to úspešne, priateľov v Anglicku, vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku, Poľsku a vravím: úspešne. Ale verím teraz, že Maďari sú pripravení. Hlásili nám naši spravodajcovia, naši na odtrhnutom území nás upozorňujú, čo sa tam deje. Vieme o nástupe maďarského vojska. Tomu musíme veriť. Teda nejde tu o vieru, o to, či verím Hitlerovi.“

   No hneď o dva-tri dni po vyhlásení štátu začal sa nový boj. Vari ešte ťažší a nebezpečnejší než pred 14. marcom.

   Zavolali nás – Tisu, Tuku, Ďurčanského, dezignovaného vyslanca Černáka a mňa – do Viedne, kde čakal Hitler. Privítal nás Gauleiter Viedne Bürckel. Mal nás pripraviť na ťažkú operáciu.

- Zmluva bude. Slovensko je zachránené, ale Ríša len vtedy môže prevziať garancie, keď bude mať hranice na západných Karpatoch, na čiare Baba (nad Pezinkom) – Jablunkov. Povedal to bezohľadne, ako hotovú vec.

   Šťastie, že nebol diplomat, že nevedel narábať jemnými finesami diplomacie. Bol surovec, a to pomohlo.

   Predseda vlády Tiso namiesto odpovede, ktorá mala byť kladnou, veď vtedy Hitler diktoval i veľmocenským vládam, zvrtol sa a žiadal svoj klobúk.

- Wo ist mein Hut?

   Bürckel vypleštil oči, sčervenel a ziapal... Už ani neviem, čo vlastne povedal v svojom zúrení, že jeho misia stroskotala, ale náhle stíchol a začal prosiť veľmi úctivo, až podlízavo.

   - Nono, veď ešte pôjdete na miestodržiteľstvo, potom možno až k Führerovi, tam sa rozhodne.

   Viezli nás dlho, iste okľukami, aby sa Seiss-Inquart, ktorý bol lepším diplomatom, starým prešibaným advokátom, mal času dobre sa pripraviť, prijať nové inštrukcie k novej situácii a keď sme prišli, prijal nás veľmi úctivo.

   - Tu sú páni generáli, oni majú vysvetliť, za akých podmienok môže Ríša zaručiť celistvosť, nedotknuteľnosť hraníc Slovenska.

   Vo veľkých sálach starého paláca Habsburgovcov sa prechádzali a pofajčievali známi generáli.

   - Na tejto mape vidíte, ako je nutné, aby hrebene karpatské na celom západnom úseku boli opevnené a držané nemeckou armádou. Inak nemožno bezpečne garantovať... A tak ďalej.

   Na kobercoch pozdĺž sály ležali mapy. Na každej vynikala červená, akoby krvavá čiara, čo viedla od Pezinskej Baby hore na sever až po priesmyk Jablunkovský. „Baba - Jablunkov“, tak čudne zneli tieto slová v nemeckých ústach.

   A Tiso zasa:

   - Nie! To nemôžeme prijať. Nie. Ďalej trhať Slovensko? Nie!

   A už podával ruky. I Tuka i Ďurčanský. Lúčili sme sa. Zúfalí, rozhorčení, sklamaní a oklamaní. Lebo o tejto čiare Baba – Jablunkov nebola reč. A nebude. S naším súhlasom nebude!

   V tom volajú: „Počkajte! Čaká, pozýva vás Führer.“ Znova cesta okľukami. Vedeli sme, že miestodržiteľstvo nie je tak ďaleko od hotela Imperial, kde nás mal čakať Hitler, aby sme tam už dávno neboli.

   Konečne!

   Pred slávnym hotelom stojí stráž. Salutovanie. Vedú nás hore po schodoch na prvé poschodie, ktoré je rezervované Hitlerovi.

   Vchádzame do veľkej miestnosti. Hneď pri dverách stojí Hitler, vedľa neho nejaký neznámy mladý muž a za Hitlerom tí istí generáli, s ktorými sme sa rozlúčili len toť pred chvíľou na miestodržiteľstve, s nimi je i Seiss-Inquart, viacerí ríšski ministri, ktorých sme vtedy ešte okrem Göringa nepoznali a obvyklá suita Hitlerova, pobočníci, tlmočníci, stenografi a tak ďalej.

   Hitler nás posadil za veľký stôl. Vtedy som bol s Hitlerom prvý raz. Potom som bol zo sedem-osem ráz. Mal som byť dojatý, uveličený, šťastný. A ja, a nielen ja, my všetci sme zazerali bokom. Boli sme krajne roztrpčení a nedávali sme najavo nijaké city šťastia z takého v tom čase jedinečne slávneho stretnutia.

   Začal – prirodzene – Hitler. Obligátne slová, ako to už býva na začiatkoch takýchto stretnutí. Odpovedal Tiso.

   - Ďakujem, že ste nás prijali a ďakujem za všetko, čo ste pre Slovensko urobili. Ale...

   - Aber!

   Toto „aber“ nezabudnem nikdy. Už vyše štyridsať rokov tomu. A cvendží mi v ušiach, zvoní čistým striebrom. Predsedovi Tisovi – nie div – trasie sa hlas. Ďakuje. Ale vyhlasuje so smútkom, no i so skrývaným, ťažko premáhaným rozhorčením, jednako povinnou úctivosťou:

   - Podmienku, ktorú nám predniesli u pána Brückla a u pána Seiss-Inquarta, prijať nemôžeme. Niet takej slovenskej vlády, ktorá by súhlasila s ďalším okypťovaním Slovenska. Všetko bolo márne…

   Hitler prekvapený, akoby nič nechápal, počúva Tisu. Už keď vyslovil to aber”, zastrihal ušami, neveriaco, nechápajúci sa pozeral tu na Tisu, tu na nás po jednom. Potom sa obrátil na svojich generálov. Aj tí boli od toho aber” priam ohúrení.

   Veď take niečo sa ešte nestalo.

   Hitlerovi povedať aber alebo nein! Neslýchaná vec! „Ale”! Generáli sa tak trochu aj usmievali, zvedavejšie než dosiaľ a zrejme aj s neskrývanou úctou sa pozerali na Tisu.

   Najmä Seiss-Inquart, videl som, so zjavnou žičlivosťou mi prikyvoval, v očiach nebolo hnevu, skôr chápanie osudovosti tejto chvíle a nášho ťažkého položenia. So Seyss-Inquartom som sa už dávno poznal. Pomáhal nám, dával informácie, rady, upravoval cesty už pred rokovaním slovensko-maďarským v Komárne. Od neho sme vedeli, čo sa chystá, čo je už-už rozhodnuté i v otázke Slovenska. Teraz som cítil: Seyss nám drží palce.

   Hitler chcel odpovedať Tisovi a bola by to odpoveď veľmi zlá!

   Bolo cítiť, že sa rozhoduje a bude to katastrofa. Tu sa ozve Tuka.

   - Mein Führer!

   Nahnevaní, prekvapení sa dívame na Tuku. Aký Mein? No, Tuka bol už známy touto frázou ešte z telegramu, ktorý poslal v januári zo zakladajúceho zhromaždenia Slovensko-nemeckej spoločnosti. I vtedy sme boli rozhorčení. Ja sám som mu vyčítal, že bez nášho vedomia nám takto kazí prácu a stavia nás do nemožného, až odporného svetla. Tuka sa usmieval i vtedy uspokojoval. Je tam toho! Ide o slovíčko, to uletí, dôležité je, aby nám pomohlo. Potom sa zabudne, ale to, čo ním dosiahneme, bude stáť za chvíľkovú zlú ozvenu. Iste aj teraz tak uvažoval. Začal po tom nešťastnom „mein”.

   - Dovoľte, aby som pripojil malé vysvetlenie k tomu, čo tu povedal pán predseda a k tomu, čo nám bolo povedané. Všetko sa dá upraviť na obapolnú spokojnosť. Môžu byť rešpektované stanoviská pánov generálov, ale i naše stanovisko.

   Tuka pomaly rozvinul svoje názory. Môže byť dohodnutá zmluva, ktorá bude pamätať na vojenské podmienky, no tak, že nebude dotknutá územná celistvosť Slovenska. Veď opevnenia, ak sa ukáže, kde a či budú potrebné, môžu byť postavené podľa plánov vašich, ale nami, bez narušenia celistvosti i suverenity nášho štátu. Führer už dokázal také veľké veci, ktoré sa sprvoti zdali byť neriešiteľnými. Tu trochu prehnane, mne sa zdalo, že až nechutne mastil pupok Hitlerovi, potom dokázal, že Slovensko, keď bude verné a z vďačnosti za pomoc, ktorá prišla v našej najvyššej núdzi, verné bude. Lenže! Len slobodné Slovensko môže byť verné. Rozhovoril sa: „Len slobodný národ môže byť verný.” Takto a podobne. Hitler sa pomaly uspokojil, začal sa tváriť veľkodušne, keď Tuka hovoril o veľkodušnosti, apelujúc na túto veľkodušnosť.

   Mal som túto Tukovu „prednášku Hitlerovi” zapísanú, pri súdnom výsluchu som ešte podrobne vedel celé jej znenie. Teraz sa už nepamätám, ako ju zakončil. No viem, že to bolo patetické odvolanie sa na svoje väzenie, v ktorom sníval o budúcnosti, o slobode, o štátnej samostatnosti Slovenska. Trpel a je presvedčený, že netrpel márne.

   Keď hovoril o dlhých rokoch svojho utrpenia vo väzení, Hitler položil svoju ruku na Tukovu.

   - Ja gut! Wir werden sehen. No dobre. Uvidíme! Len čo moji generáli?

   Generáli sa usmievali. Zdá sa, že prikyvovali. Veď oni najlepšie vedeli, že išlo iba o réžiu. Tie podmienky, tie karpatské hrebene, tá červená čiara od Baby po Jablunkov, to všetko nemuselo byť.

   Po rokoch, po návštevách v hlavnom stane alebo u jednotlivých ministrov prišla reč i na túto udalosť. Nemýlil som sa, dobre som tušil, o čo vlastne išlo.

   To Hitlerovo „uvidíme” tak pohlo Seyss-Inquarta, že sa nezdržal, nevedel sa zdržať, aby mi nestisol ruku. A keď sme už odchádzali, ešte vybehol za nami a idúcky po schodoch hovorí: Máte to vyhraté. Gratulujem. To aber” bolo skvelé. A pán profesor? Hotová školská prednáška na univerzite pre diplomatov. Führer ešte nepovedal uvidíme” o veci, ktorá už bola rozhodnutá. Uvidíme” znamená toľko, že všetko zmeníme.

   Tisove dvakrát „nie”, raz „aber”, ale i to hľadanie klobúka u surového nediplomatického Gauleitra prešlo do zásobarne bonmotov. Keď sa povedalo pri čiernej káve v berlínskom Adlone alebo Keiserhoffe „wo ist mein Hut”, znamenalo to, že si rozumieme, že poznáme všetky zákulisné tajnosti, ktorými sa robili dejiny”.  

 

 

Tiso o Tukovi

 

„V marci 1944 bolo Maďarsko náhle obsadené nemeckým vojskom. Akcia ešte prebiehala. Tuka už bol chorý, do úradu len zriedka prišiel. Ja som bol informovaný už v noci a ráno som prišiel zreferovať Tukovi, čo sa stalo, prípadne, čo sa deje v Maďarsku. A Tuka celý ožil, hovorí: „Idem do úradu.” Úrad mal na tom istom poschodí, čo byt. „Zavoláme maďarského vyslanca a oznámime mu, že hodláme urobiť zákrok cestou vyslanca nemeckého, aby kraje, ktoré nám boli vo Viedni odňaté, boli teraz pri tejto príležitosti oslobodené našou armádou. Možnože to Nemci prijmú, nebudú sa musieť zamestnávať touto časťou krajiny.” Maďarský vyslanec aj prišiel. Tuka mu súcitne podal ruku a požiadal, povedal mu, pravda, citujem len zmysel, a nie doslovne: „Vieme, že máte ťažkú chvíľu, že je vám ťažko. Je to zlá vec, čo sa vám deje. Ale ako každá i táto zlá vec má aj dobrú stránku. Teraz aspoň chápete, vaša vláda pochopí, čo znamenalo pre nás Slovákov, aká to bola bolesť, keď nám vzali kraje, i čisto slovenské a pripojili k Maďarsku. Teraz cítite, ako bolí takáto krivda. Po vašom odchode zavoláme nemeckého vyslanca a požiadame ho, aby tlmočil svojej vláde, že kraje, Viedenským verdiktom odtrhnuté zo Slovenska, chceme oslobodiť my, naším vojskom.” A potom prišiel nemecký vyslanec Ludin, Tuka mu oznámil, čo povedal maďarskému vyslancovi a žiadal nemeckého vyslanca tlmočiť túto vec svojej vláde, no pochopiteľne, Nemci nechceli komplikovať obsadenie Maďarska ešte takýmto spôsobom. Hovorili: „Maďari beztak sú už do krajnosti roztrpčení, nebolo by to vhodné teraz riešiť túto otázku a púšťať, dovoliť, aby slovenské vojsko vniklo do Maďarska.” Keď sa v nedeľu večer vrátil prezident Tiso z Bánoviec a referoval som mu o udalostiach dňa, spomenul som i tento Tukov návrh. Prezident bol nadšený a hovorí: „No to by som nebol veril, to by ani mňa nenapadlo. A vidíte, ako stále upodozrievajú, ako stále obviňujú Tuku z maďarónstva”, atď.”

 

 

Pred vypuknutím povstania v auguste 1944:

 

„Prezident Tiso neraz načal otázku:

- Čo myslíte? Ponechajú všetko na Beneša alebo sú nejaké iné možnosti, v ktorých by Slovensko vystupovalo ako osobitný, samostatný celok v hocakom rámci, ale ako štát?

Prezident pokladal Beneša za najväčšiu prekážku, za najväčšie zlo zo stanoviska slovenskej národnej samobytnosti a štátnosti.“

 

 

 

 

 

 

 


 

 
Reklama